Fight - Prequel





Hodiny v kuchyni potichu tikali, keď pustila spomedzi prstov pramienok kader. Nemala poňatia o tom koľko bolo hodín, ani či sa už noc prehupla do svojej druhej polovice. Hľadela na cestičky vo vlasoch a užívala si absolútne ticho v miestnosti.

„Zachránil si ma,“ zašepkala.

So zatvorenými očami vnímal rytmus života. Ako mu búšil do ucha, tlmený len vrstvou kože.  Keď začul tú tichú vetu, opatrne sa posunul o pár centimetrov nižšie a hlavu otočil k tej jej. Chcel jej vidieť do očí. Tak dávno už do nich nehľadel.

„Nemyslím len vtedy, keď ...“ nakrčila mierne čelo a zvyšok vety nechala visieť vo vzduchu. On vedel kedy. „Ale mám na mysli ten čas predtým,“ pokračovala s novým dychom.

Ukazovákom jej prešiel po línii medzi prsiami a vnímal jej slová.

„Som si takmer istá, že nebyť teba, nebola by som tam, kde som. Kde sme boli.“

„Hej, cestovali sme po rôznych zaujímavých kútoch sveta,“ odvetil s vážnou tvárou.

„Och.“ Nestávalo sa, že by bola citlivá. Že by mala potrebu vyspovedať sa. Ale toto brala ako miernu ranu pod pás.

„Samozrejme, žartujem,“ chrapľavo sa zasmial, keď si s frustráciou hrýzla líce. Zaryla mu dlhé nechty do vlasov a potiahla. Bytom sa roznieslo hlasné syknutie.

„Ale prišli sme kvôli tomu o veľa.“

„Podľa mňa to stálo za to. Ty si za to všetko stála.“

Srdce jej blaženosťou takmer vybuchlo. Vedela, že to počul aj on, keď zatvoril oči a ucho presunul späť na jej hruď. Zodvihla hlavu z vankúša, odhrnula kučery z čela a pobozkala ho.  „My sme za to všetko stáli,“ dodal temer nečujne.

„A stojíme za to aj teraz?“ vyslovila to ako otázku, aj keď to pôvodne tak nemyslela. Chcieť  bolo jednoduché. Ale nebola si celkom istá, či to bolo aj možné. Zvlášť v ich prípade. V jeho prípade. Harry znova otvoril oči a teraz to bol on, kto krčil čelo.

„Stojíme,“ prikývol zamračený, skôr ako keby potreboval utvrdiť sám seba ako ju. „Všetko  sa rozsýpa, tak skúsme zlepiť aspoň nás,“ hovoril tvrdo.

„Čo sa rozsýpa?“ ostala prekvapená.
Nepokojne sa pomrvil. Nevedel to nikto, no všetci to vnímali. V hrdle mu pri tej myšlienke zakaždým navrela hrča. Hladila mu prstami vrásku medzi obočím a čakala. Intimita stretnutia odhaľovala skryté jazvy.

„ Zayn už toho má dosť. Keby si ho videla, ja..,“ hlas sa mu zlomil. „Ničí ho to a myslím, že nikto z nás ho nechce mať na svedomí. A Louis.. Jeho mama je vážne chorá. A on by mal byť vedľa nej. Proste, už to ďalej takto nepôjde,“ šepkal.

Bola zarazená. Niall jej nič nepovedal. Nič nespomenul. Vzrástol v nej hnev, no vzápätí si uvedomila, že nevie celkom, čo by s týmito informáciami robila. Nie bez Harryho vo svojom náručí.

„To ma mrzí,“ odvetila stále šeptom.
„Ale očividne sa všetko deje tak, ako sa má diať.“
„Naozaj?“
„Možno je to šanca pre nás.“

Rozplývala sa v tých zelených očiach. Čo to povedal jej psychiater? Že je vyliečená? Teraz to už nebol len rozsudok na papieri s pečiatkou. Teraz sa už tak aj cítila.

Vchodové dvere udreli do steny, ako ich prudko rozrazila a o do ich uší sa donieslo tiché „do riti“
Pousmiala sa nad svojou spolubývajúcou. Harry sa zodvihol a podoprel sa ľavým ramenom. Pozrel sa na Eliz, no skôr ako vyslovil otázku, umlčala ho. „Necháme ju, nech na to príde sama,“ široko sa usmiala.
Načúvali ako malé deti za dverami. No netrvalo dlho, kým si Leah všimla mužské topánky v hale. Začuli rachot, keď niečo ťažké padlo na podlahu a následný dupot. Bez zaklopania, či najmenšieho iného varovania, Leah rozrazila dvere na Elizinej spálni. Elizabeth si nebola celkom istá, či sa má smiať, alebo pre istotu volať záchranárov. V tvári jej kamarátky sa v neuveriteľnej rýchlosti striedalo toľko farieb a emócií, že aj Harry bol zmätený.

„Ty čo..?!..“ vydala nakoniec zo seba piskľavým hlasom, ukazovák zapichnúc Harryho smerom. „A ty!“ otočila sa k Eliz, „Ty si mi prečo nič nepovedala?!“ spustila krik.
Elizabeth sa posadila a prikrývku si pritisla bližšie k nahému telu. Nadýchla sa a snažiac sa rozmyslieť si, kde presne má s príbehom začať. Nič však vysloviť nestihla.
„Ty tu nemáš čo robiť!“ kričala nahnevaným hlasom. „Ty sa máš predsa od nej držať ďalej! Nesmie sa to zase zopakovať! Ja ju už znova dokopy nedám!“ Vykrikovala ako nepríčetná. Harrymu zamrzol úsmev na tvári. Vedel, čo mu Leah vyčítala. A chápal to. No nedokázal tomu zabrániť. Leah zo seba vypustila ešte niekoľko škaredých nadávok, keď sa zvrtla na päte, tresla dverami a zmizla im z dohľadu.

„No...,“ začala Elizabeth, „až takúto vášnivú reakciu som nečakala.“
„Ja som dúfal, že sa jej dnes v noci vyhnem, priznávam,“ odvetil priškrtene.

-

„Poď so mnou na Filipíny,“ začula. Otvorila oči a vyhľadala jeho pohľad. „Vypadnime odtiaľto. Len my dvaja. Bez všetkých.“

„Ale, ja mám kurzy, Harry.“

„Tak nech ich za teba preberie Mike,“ pokračoval jednoducho. Až mala pocit, že túto myšlienku má premyslenú už dávno. „Niečo som si naštudoval a .. je tam veľa zaujímavých kurzov o umení pôvodných obyvateľov, takže.. môžeš mu povedať, že si ideš rozširovať obzory,“ pokrčil plecami.

„Prečo mám pocit, že ty si sa s ním už zhováral?“ opýtala sa s prižmúrenými očami. Zavrtela hlavou, keď sa Harry usmial, až mu v lícach naskákali jamky.  


-

„Ale nepáči sa mi, že ideš sám,“ Anne sa zamračila. Len prednedávnom stratila muža svojho života a teraz jej má z každodennej bezútešnej rutiny zmiznúť aj syn. Ešte že má tých dvoch kocúrov.

„Nooo,“ Harry zatiahol a jednoducho sa musel usmiať. Nikto z jeho blízkeho okolia o tom nemal ani zdania. V podstate, nikto okrem Leah.  „Zase až tak sám nejdem,“ priznal.

„Och Harold, dúfam len, že si neberieš so sebou zase tú Kardashianku,“ nešťastne zalomila rukami.

„Mama,“ pozrel na ňu nevraživo.  Chvíľu na ňu žmúril, keď sa rozhodol.  „Vieš čo, počkaj,“ hrdo vypäl hruď. Anne sledovala ako si z vrecka vytiahol telefón a dlhými prstami rýchlo vytočil telefónne číslo. Čakala, nevedela, čo si má myslieť.

Áno Harry?“ ozvalo sa kuchyňou, keď Harry zapol hlasný odposluch.  Anne prekvapene nadvihla obočie.

„Eliz, niekto by ťa chcel pozdraviť,“ povedal so smiechom, hľadiac na prekvapenú matku. Anne vzala do roztrasených rúk synov mobil a do očí sa jej tlačili slzy.

„Elizabeth? Si to ty?“ pýtala sa potichúčky. Nedokázala tomu uveriť. Srdce jej bilo tak šťastne ako už dávno nie.

Anne? Áno som to ja.“

„Panebože, dievča. Takže to znamená že ty... a Harry...,“ dokončila vetu. Bála sa pripustiť si, že by ju po tak dlhom čase postretol aspoň náznak šťastia.

Myslím, že áno.

„Tak strašne si mi chýbala,“ rozplakala sa. Pocítila, ako k nej pristúpil syn a objal ju okolo pliec. Nechala sa vtiahnuť do širokého náručia, hľadajúc tie správne slová.

Hľadel na svoju matku. Videl, ako jej uschli slzy a do líc sa jej vrátila farba. Bola to silná osobnosť. Silnejšia akou kedy bude on alebo jeho sestra. Počúval, ako sa zhovárali, ako sa smiali, ako ohovárali. A razom si bol na sto percent istý.

-


„Tvoja mama mi niečo povedala, keď si odbehol odniesť do auta poslednú tašku v deň, keď sme odchádzali,“ povedala sledujúc mraky na oblohe

„Áno? A čo také?“  len tak zamrmlal. Znova mal položenú hlavu na jej prsiach. Znova počúval ako jej bije srdce a ona mala znova pocit, že toto bude robievať už navždy.

„Že sa vážne zľakla, že na tie Filipíny berieš so sebou Kendall Jenner.“

Harry nereagoval. Veď aj načo. Pre neho to bola zbytočná a hlavne uzavretá téma.

„Smiem sa ťa niečo opýtať?“ prechádzala mu znova prstami cez vlasy.  Ostrihal sa v deň, keď dokončil prvú pieseň. Vedela, že sem prišli kvôli myšlienkam. Aby si ich utriedili. Aby si utriedili svoje životy. A vedela, že po tom, ako vyšlo na verejnosť rozhodnutie nich piatich, Harry zo seba vypustí všetko, čo doteraz ostávalo zahalené. A nebude stáť bokom. Preto nebola sklamaná, keď sa prvú noc zobudila na to, že svieti lampa v rohu izby. Našla ho skláňať sa nad svojim koženým zápisníkom s nohou podupkávajúcou do pomyselného rytmu. Iba sa usmiala a vrátila sa naspäť k spánku.

„Hmm,“ vypustil zo seba hlasné zamrnčanie odpovede. Usmiala sa a prstami mu zašla až do krátkych vláskov na šiji.

„Aká bola?“

„Kto?“

„Kendall.“

Na chvíľu ostalo ticho. Napadla jej myšlienka, že možno vytiahla nesprávnu tému. Avšak uvedomila si, že pre nich už neexistovali správne  a nesprávne témy, či rozhovory. Museli si prejsť všetkým.

„V pohode,“ povedal nakoniec. Sňal si slnečné okuliare z tváre a položil ich niekam za seba, keď sa na ňu zadíval.

„V pohode? To znie tak... až povýšenecky. Ak si zabudol, tá arogantná a povýšenecká som ja z nás dvoch.“

Zamračil sa a pozrel niekam do diaľky, na pláž.

„Neviem čo presne ti mám povedať,“ pokrčil plecami. „Pekná? Áno. Múdra? No, tak priemerne. Ale hlúpa tiež nebola, len taká jednoduchá.“

„A čo sex?“ neodpustila si.

Zvalil sa späť na jej hruď a zavrel oči. „Mal som lepší.“

„No nehovor,“ zasmiala sa.

„Mhm. S tebou. Pretože ťa ľúbim. A vtedy je to vždy iné. A už sa o tom nebavme“

Usmiala sa. Prvý krát po dvoch rokoch to znova počula. A ona nadobudla pocit, že práve sa to stalo. Práve dobojovali. Proti sebe, proti celému svetu.



Pretože ťa ľúbim.

2 komentáre: