Innocent Love 11.

KONEČNE!

Konečne je to tu a ja som sa dostala k tomu, aby som Vám mohla uverejniť v poradí už jedenástu časť absolútne nezaujímavého príbehu.

Mám to teraz trošku komplikované, pretože už síce mám nový notebook, ale nemám na ňom word a kým ho tam dostanem, musím písať na starom počítači, ku ktorému sa dostanem len raz za čas. No posnažím sa vám moju mesačnú neprítomnosť vynahradiť čo najviac a dúfam, že sa nájde ešte niekto, kto tu ostal :)

Inak, ak ste si počas mojej neprítomnosti nevšimli, v rubrike s názvom tohto príbehu som pridala taký jednoduchý trailer, ktorý mi taktiež vyrobila Bajula. 

No teraz, hopky šupky, tu je nová časť :-*

Marcové slnko pomaly ale isto vychádzalo a jeho opatrné lúče si razili cestu pomedzi závesy na  okne jednej z výškových budov, kde majitelia bytov boli viac než dobre finančne zabezpečení. No za jedným konkrétnym oknom, cez ktoré chladný jas slnka prenikal, sedel na posteli vysoký muž a s lakťami zapretými o vlastné kolená sa pohrával s prstami a premýšľajúc na ne hľadel.

Vedel, že by sa mal rozhodnúť.

Ale mal pocit, že ešte nie. Ešte má čas. A tak, v akej situácii momentálne bol, mu to vyhovovalo najviac.

Obzrel sa cez plece, na rozbombardovanú posteľ, kde zahliadol zmes blonďavých vlasov a nahý chrbát svojej priateľky, ktorý sa mierne nadvihoval pri každom pokojnom, spánkom obkolesenom nádychu. Obrátil sa späť tvárou k oknu a postavil sa. Potichu prešiel k závesom, mierne ich odhrnul a vyzrel do začínajúceho rána.

Usmial sa.

Hlavou mu vírili spomienky na predchádzajúci večer a on vedel, že sa dostal presne tam, kam po celý čas chcel.

„Dobré ráno,“ začul tichý jemný hlas, keď stál v šatníku. O pár sekúnd na to pocítil, ako sa o jeho chrbát oprela nahá priateľka a perami sa otrela o jeho ušný lalôčik. „Už ideš?“ Jonathan natočil hlavu aby jej mohol pozrieť do tváre.

„Povinnosti volajú,“ mierne sa pousmial a z vešiaka strhol čistú košeľu.

„Hmm,“ Lindsey sa mierne odklonila a s nakrčeným čelom pozrela na jeho chrbát ešte skôr ako ho stihol zahaliť do košele. Červené škrabance, z ktorých niektoré vyzerali, že z nich budú bolestivé modriny, sa hadili po celej vrchnej časti širokého chrbta. „Toto som urobila ja?“ opýtala sa prekvapene a pozrela Jonymu do tváre, keď sa k nej obrátil a pred jej očami si pozapínal všetky gombíky na košeli.

„Včera si bola poriadne rozvášnená,“ zamrmlal, pobozkal ju a nechal ju tam stáť, so širokým úsmevom na perách, uprostred šatníka.

Kráčala chodbou nevnímajúc hluk prichádzajúci zo spoločenskej miestnosti, kde hráči sledovali nejaký futbalový zápas, ktorý Ivy viac než nezaujímal a jednou rukou pustila škatuľu, ktorú si pridržiava pri hrudi a dlaňou si zakryla ústa. Slzy jej zaliali oči, keď si unavene zívla a pokrútila hlavou. Bolo skoré ráno a slnko ešte len pomaly vychádzalo, keď jej zazvonil telefón a Troy jej oznámil, že tréningy znova začínajú byť doobedu. Preto, bolo pre ňu doslova utrpením vyliezť z postele a rozhýbať si ubolené telo. Keďže mala za sebou len niekoľko hodinový spánok, jej myšlienky po tom, ako vstala, boli chaotické a neusporiadané. Keď sa jej konečne podarilo zostrojiť vo svojej mysli akú takú časovú os z predchádzajúcej noci, do líc jej stúplo nekonečné množstvo červene a jej srdce búšilo nepravidelne. No i napriek tomu, že sa červenala, na jej perách sa roztiahol zamilovaný úsmev. A preto, nebolo divu, že sa do práce tešila asi tak, ako nikdy doposiaľ.

Hoci sa v budove United Center pohybovala už dobrú hodinu, na Jonathana po celý ten čas nenarazila. Na jednej strane za to bola vďačná, pretože si nevedela celkom predstaviť, ako by sa mala v jeho prítomnosti správať, hlavne ak okolo nich vždy niekto bol. No na druhej strane, bola nedočkavá. Chcela vedieť kde je, ako sa má, chcela znova počuť jeho hlas.  Chcela sa uistiť, že včerajšia noc nebola len jej snom, ale sladkou skutočnosťou.  No tak nejako sa zmierila s tým, že budova je obrovská a zatiaľ čo ona pracuje, Jonathan môže pokojne korčuľovať alebo pozerať s ostatnými pre ňu absolútne nezaujímavý futbalový zápas.

Preto, keď ruku, s ktorou si prekrývala ústa znova chytila škatuľu čo niesla a pomaly pokračovala ďalej dlhou chodbou srdce sa jej splašene rozbúšilo, keď ucítila, ako ju silná ruka zdrapila za rameno a vtiahla do otvorených dverí.  Krabica jej vypadla z rúk a skôr ako sa k nej stihla skloniť a pozbierať porozkotúľané veci z podlahy, jej zrak padol na osobu, ktorá ju vtiahla do skladu hokejok.

„Ahoj,“ hľadel na ňu s hlavou naklonenou do strany a tvár mu rozjasňoval široký úsmev. Ivy preglgla.

„Čo malo znamenať to prepadové komando?“ opýtala sa s prižmúrenými očami na jeho správanie, ktoré sa odohralo len pred pár sekundami.

Jonathan stále s úsmevom pokrčil plecami a pristúpil k nej o niečo bližšie.

„Nemusí každý vedieť, že sa ulievam z kondičáku kvôli tebe,“ znovu spravil krok k nej. Ivy automaticky o krok ustúpila. Ich malá naháňačka netrvala dlho, len štyri kroky, kým Ivy bokmi nenarazila o dlhý drevený stôl, ktorý sa tiahol pozdĺž celej steny za jej chrbtom a ona tak ostala uväznená v menšej pasci.

„Kvôli mne?“ opýtala sa, prstom ukázala na seba a neveriacky nadvihla obočie. S rozšírenými očami sledovala ako sa Jonny predklonil, veľkými dlaňami ju chytil pod kolenami a bez najmenších ťažkostí ju vyložil na stôl. Srdce jej zbesilo tĺklo, keď jej svojou silou odtiahol od seba kolená a postavil sa medzi ne. Ivy si uvedomila, že jej srdce má ešte stále problém zvyknúť si nielen na jeho dotyky, ale i na samotnú prítomnosť. Minimálne, keď je v triezvom stave.

„Mhm,“ zamrmlal a pozorne hľadel do jej očí, keď sa k nej naklonil a jemne ju pobozkal. Keď sa po dvadsiatich rýchlych úderoch jej srdca od seba odtiahli, na jeho tvári znova žiaril úsmev, zatiaľ čo ona mala stále zatvorené oči v zúfalej snahe upokojiť najdôležitejší orgán v jej tele.

„Chceš niečo vidieť?“ nadvihol nadšene obočie, keď na neho konečne pozrela. Ivy rozhodne prikývla, čo spôsobilo, že bola následne svedkom toho, ako sa jej Jonathan otočil chrbtom. Mierne sa zamračila, absolútne totiž neočakávala, že mu bude musieť hľadieť na zadnú časť trupu. Keď si však vyzliekol tričko a cez plece na ňu pozrel, Ivy potichu zhíkla a skôr, akoby stihla svojim piskľavým hlasom upútať pozornosť ľudí premávajúcich sa hore dole po dlhej chodbe, ktorú od nich delila len tenká stena, ústa si zakryla oboma drobnými dlaňami. Zreničky sa jej široko rozšírili, až takmer prekryli nezvyčajne svetlohnedú farbu dúhoviek a do mierne pehatých líc preniklo oveľa viac krvi, než zvyčajne, čo bolo dostatočným dôkazom zahanbenia, ktoré ovládlo mladú dievčinu.

„Ježišmária,“ vykĺzlo jej z úst a Ivy si uvedomila, že pred štvrťrokom by také slová zo svojich úst nikdy nevypustila. Bickell mal očividne na ňu veľmi zlý vplyv. „To som bola ja?“ pípla ako malinká myška a ukázala pri tom na červenkasté chrasty tvoriace sa na vypracovaných chrbtových svaloch. Jonathan s vážnou tvárou prikývol a rýchly záblesk spomienok na predchádzajúci večer, ktorý prebehol jej mysľou jej však neponúkol žiaden obraz z daného okamihu, keď sa jej nechty s postačujúcou dĺžkou na to, aby spôsobili to, čo pred sebou videla, zaryli do Jonnyho pokožky, a ona stále preto dúfala, že sa jej len sníva a škaredé škrabance sú len akousi fatamorgánou. Rýchlo preto zažmurkala, ale na jej sklamanie, vidina nezmizla.  A napriek neutíchajúcej túžbe po tom, aby nakoniec vysvitlo, že to neurobila ona, vedela, že si iba zbytočne namýšľa. Urobila to, či chcela alebo nie. Veď kto iný, ak nie ona?

„Okay,“ preglgla a dlaňami si pretrela líca, ktoré jej absolútne horeli, „teraz som vážne rada, že si porušil svoju poctivosť a ulievaš sa z tréningu,“ prikývla. Jonathan si okamžite stiahol tričko späť a znova sa k nej otočil tvárou.

Opatrným pohľadom ho sledovala, keď na bokoch ucítila jeho ruky a on sa k nej naklonil bližšie. Vedela, čo by malo nasledovať, preto konala intuitívne. Vystrela sa a pobozkala ho. Vzápätí sa hneď odtiahla a šibalsky na neho pozrela.

„Hmm,“ prižmúril oči, zákerne sa usmievajúc.  „Myslím,“ šepkal jej zvodne do ucha, „že ti tie škrabance budem musieť vrátiť.“  Jeho teplý dych ju šteklil na krku a jej naskákali zimomriavky snáď na celom tele, keď  sa jeho vlhké pery otierali o horúcu pokožku tesne pod hranou jej brady. „Samozrejme,“ zasmial sa sám pre seba, akoby na nejakom žartíku, ktorý Ivy nemala šancu postrehnúť, „v trochu inej forme.“

Trvalo to sotva tri sekundy, keď Jonathan umiestnil jednu svoju dlaň na Ivyn driek, druhú na opačnú stranu krku, tú, ktorú zahaľovali husté hrdzavé vlasy a Ivy sa zhlboka nadýchla. Jediné, čo stihla urobiť bolo, že privrela oči a nechala svoje srdce vybesniť sa. Jeho pery si drsne prisali na jej pokožku a hoci do nervových receptorov mladej dievčiny vystrelila bolesť, ona pociťovala iba vzrušenie. Bola to bolesť, ktorej sa nevedela nabažiť. Odtiahol sa a miesto, kde na chvíľu pocítila i ostrosť jeho zubov, ju nesmierne pálilo. Ivy otvorila oči a okamžite vyhľadala tie jeho.

„Myslím,“ naklonil hlavu a samoľúbo pozeral na začervenané miesto, ktoré každú chvíľu naberie oveľa tmavší odtieň, „že to pre začiatok stačilo.“

Pásky, ktoré sa ešte pred pár desiatkami minút váľali po čiernom linoleu v jednej z miestností vybavenia, teraz spokojne odpočívali porozkladané na viac ako dvadsiatich lavičkách, presne na mieste, kde si ich hráči nájdu bez toho, aby ich vôbec hľadali. Štyri kotúče bielej pásky, ktorá sa používala na lepenie čepele hokejok, poukladané jeden na druhom, sa tak črtali v ľavom dolnom rohu kamery, ktorá bola umiestnená oproti jednej z hráčskych lavičiek. Na ceduľke svietilo meno Patrick Sharp a muž v drese s číslom 10 sedel na pripravenej rozkladacej stoličke, v ruke držiac malú podobizňu samého seba a so širokým úsmevom, v ktorom odhaľoval chrup závideniahodný nejedným spoluhráčom, hľadel do objektívu, na ktorom ešte stále svietilo červené svetielko. Keď kontrolka zhasla, Patrickov úsmev nezmizol, akoby ste čakali. Namiesto toho, stále s povytiahnutými kútikmi úst sa postavil, podal si ruku s mužmi sediacimi za kamerou, poďakoval im za spoluprácu a cez hlavu si pretiahol svoj charakteristický dres. Havranie vlasy, ktoré sa mu jednoduchým úkonom rozstrapatili si okamžite napravil a až tak vykročil z už prázdnej šatne von.

„Kvietoček!“

„Áno?“ otočila sa od stojanov na rukavice a pozrela cez plece.

„Už máš dokončenú prácu?“ opýtal sa ju Bryan a s jednou rukou, ktorú mal doteraz opretú v bok ukázal na raz také veľké rukavice, ako boli jej dlane, v ktorých ich držala.

„Áno,“ odvetila rýchlo, chrániče pred chladom položila na posledné voľné stojany a znova sa obrátila k Bicksovi, „už áno,“ usmiala sa.

„Výborne, tak poď s nami na obed,“ kývol za seba.

„Kam?“ zachmúrene na neho pozrela.

„No, do jedálne.“

„Ale,“ začala protestovať a videla, ako Bryan nadvihol obočie čakajúc, čo z nej vylezie. „To sú obedy pre vás,“ zamračila sa.

Bryan prevrátil očami. „To, že tam chodievame my, neznamená, že nie sú aj pre ostatných,“ vykročil k nej.

„Naozaj?“ opýtala sa neisto, keď bol už takmer pri nej.

„Áno,“ prikývol chlácholivo.

„Ale Troy..“ hovorila, no Bryan ju už schmatol za ruku a ťahal za sebou. „..mám prácu.. a..“

„Prestaaaaň,“ zatiahol flegmaticky, „Aj Troy potom príde na obed,“ ubezpečoval ju.

„Naozaj?“ pýtala sa ako malé dieťa, bojazlivo a cupitala za ním.

Bryan neodpovedal, alebo možno aj áno a Ivy len nepostrehla jeho odpoveď vo vrave, ktorá neutíchala ani ich príchodom v priestrannej miestnosti plnej ľudí. Po západnej časti jedálne sa tiahli dlhé stoly zakryté bielymi obrusmi, ktoré by človek ani nezbadal, ak by neprevísali cez okraje. To, čo upútalo pozornosť každého jedného smrteľníka vstúpiaceho do miestnosti bolo jedlo v misách, rozvoniavajúce naširoko – naďaleko. Ivyne zmysli reagovali rýchlejšie ako jej myseľ. Prázdny žalúdok zareagoval urputným zaskučaním a ona sa musela priznať, či chcela alebo nie, že hladná skutočne bola. Preto, už bez najmenších námietok nasledovala Bryana k stolom, doprevádzaná čuchom analyzujúcim všetky vône.

„Nabrala si si ako pre dvoch,“ zamrmlal Bryan, keď spolu kráčali pomedzi ľudí sediacich už pri obsadených stoloch.

„Ale jesť budem iba jedna,“ odvrkla, no trhlo jej kútikmi úst. „Ja asi pôjdem tam,“ kývla bradou smerom k okrúhlemu stolu, ktorého osadenstvo tvorili jej kolegovia z oblasti vybavenia.

„Tak na to zabudni,“ namietal okamžite hrdelne. „Ty už máš miesto tam,“ prstom ukázal k stolu, ktorý bol už iba pár krokov od nich. Ivyne srdce poskočilo, keď zbadala, ku komu sa blížili. Pat, Shawzie, Duncan a Jonathan. A ďalšie tri voľné stoličky. Ivy sa s drobným úsmevom pozdravila osadenstvu, keď pristúpili až k nim a so zámerom sadnúť si vedľa Bryana a čo najďalej od Jonathana pozrela pred seba. Bolo jedno, ako veľmi by sa chcela vyhnúť kontaktu s Jonnym, nevyšlo by jej to. Po oboch jeho stranách boli voľné stoličky a na tú, ktorá bola od neho najďalej už stihla dopadnúť Bryanová veľká riť. Ivy v duchu zakliala a až tak si sadla.

Patrick Sharp rýchlo vpochodoval do jedálne, schmatol tanier a nabral si naň jedlo, ktoré bolo hneď pod rukou, nehľadiac čo si vlastne naberá. V bruchu mu celé natáčanie reklamného spotu vyhrávali huslisti a on sa nevedel dočkať okamihu, keď si konečne sadne a schuti zahryzne do niečoho, čo ich kuchári vykúzlili.

„Pozor deti,“ zahuhlal, keď si sadal medzi svojho kapitána a druhého člena tímu, ktorý nosil písmenko A na drese, rovnako ako on. Prišiel ako veľká voda a tak sa Jonny, aby sa vyhol stretnutiu obsahu Sharpovho taniera so svojimi kraťasami, posunul so stoličkou na stranu, ešte bližšie ku krehkej ryšavke.

Ivy napäto sledovala ako si Sharp sadá a čakala na okamih, ktorý vedela, že sa blížil. Bolo zjavné, že blízkosť, ktorú práve zdieľali bola taká intímna, že k dotyku, či už plánovanému alebo náhodnému, sa nevyhnú. Dúfala len, že Jonny nebude žiaden druh kontaktu počas ich spoločného obeda vyhľadávať.

Rozhovor, ktorý narušil Patrickov príchod pokračoval ďalej, až kým sa témy na krátku chvíľu nevyčerpali a pri stole sa neozývalo nič iné ako buchot príboru o taniere.

„Inak, Sharpie,“ ozvala sa Ivy, pretože to by nebola ona, ak by nemala nejakú poznámku.

„Áno?“ nadvihol zrak od poloprázdneho taniera a pozrel na ňu.

„To si doteraz natáčal reklamu na Colgate, že si sa tak škeril do tej kamery?“ opýtala sa s vážnou tvárou. Najstarší pri stole prevrátil očami, zatiaľ čo jeho mladší spoluhráči sa – v rámci možností- potichu pučili smiechom. Ivy preskočila pohľadom zo Sharpieho na Andrewa, ktorý jej otázku rozvádzal ďalej svojimi vtipnými teóriami a započúvala sa, až prestala obedovať. Pozornosť venovala čisto Shawziemu, keď na kolene pocítila dotyk. Opatrne, nie nápadne, zaletela očami k svojim nohám pod stolom. Jonathan, ktorý vyzeral, akoby svoju plnú pozornosť venoval spoluhráčom, s rukami založenými na hrudi sa svojim kolenom opieral o to jej. No nie spôsobom, ako to zvyknú robiť ľudia, ktorí sú plne sústredení na jednu činnosť a popri tom nevnímajú, že časť ich tela sa mimovoľne dostala do kontaktu s niekým iným. Jonathan sedel strnulo, Ivy veľmi dobre videla, ako mal dlane stlačené v päsť a hlavou sa mimovoľne nakláňa k nej. Ivy potlačila svojim kĺbom proti tomu jeho. Tam, kde to nik iný nemohol vidieť medzi sebou komunikovali. Komunikácia bez slov, či pohľadov. No obaja sa pochopili. Bolo pre nich náročné vedľa seba len tak sedieť.

„Inak, deti,“ pýtal si pozornosť Sharp, keď si spokojne odfúkol, potľapkal si po plochom bruchu a oprel sa o operadlo stoličky. „Poznáte to dielo od Puškina, Kapitánová dcéra?“ opýtal sa. Okolo stola sa ozvalo mrmlanie, ktoré sa len ťažko mohlo nazvať súhlasným.

„Ja áno,“ ozvalo sa jediné ženské zastúpenie pri stole.

„Áno, Ivy?“ Patrick sa oprel lakťami o stôl a naklonil sa popred Jonathana, aby na ňu lepšie videl. „Myslím, že by mal niekto napísať dielo Kapitánová milenka, čo poviete?“ pýtal sa. „Podujmeš sa na to, Ivy?“ široko sa usmial.

Pri stole nastalo ticho. Všetci prítomní skákali pohľadmi medzi dvojicou mladých ľudí, ktorých by len ťažko nazvali párikom. Dievča očervenelo až ku korienkom vlasov, zatiaľ čo na mužovej tvári sa zračil číri hnev.

A v tom sa ozval hurónsky smiech.

Samozrejme, že prvý to nezvládol Shawzie. Keď videl, že sa k nemu nikto nepridal, okamžite prestal.

„Ale počkať,“ zachmúril sa. „Veď ona má manžela. V zahraničí,“ nechápavo na  všetkých prítomných hľadel.

Ivy pokrútila hlavou a teraz to bola ona, kto sa začal smiať.

Začiatkom dvadsiateho storočia, keď Európu zmietal jeden konflikt za druhým, mladý poľský chlapec sa rozhodol, že on nebude jedným z tých, ktorí narukujú a domov sa už nikdy nevrátia. Využil jedinečnú príležitosť, ktorú, rovnako ako on, dostalo mnoho mladých ľudí v tej dobe. Utiecť. V tom čase ešte nestráženými vlakmi do Škandinávie a odtiaľ loďou do Ameriky. Po dlhých mesiacoch hladovania, skrývania a vyhnanstva v neznámej krajine, obklopený neznámymi ľuďmi hovoriacimi neznámou rečou, sa nakoniec ocitol v Chicagu. Mesto v tom čase známe rozmachom mafiánskych rodín a luxusom, ktorý si mohli dovoliť len ľudia s nečistými praktikami. Poľský chlapec napriek nejednej nástrahe sa nového života, ktorý mu bol ponúknutý, ničoho nebál. Bol šikovný a tvrdá práca mu nebola cudzia. Preto sa po niekoľkých rokoch stal jedným z najšikovnejších stavbárov v meste. Jednou z jeho prác, ešte len tou začiatočníckou, bol aj jeden z mnohých okázalých domov na juhu mesta, vtedy ešte len na jeho okraji, ktorý stavali práve pre mafiána. Ten samoľúbo prehlasoval, že túto budovu bude obývať celý jeho klan. Jeho tvrdenie sa stalo pravdou, no len na krátku dobu, kým ho z jeho imaginárneho trónu o panovníka mesta nezhodil iný, prefíkanejší mafián. Ako roky ubiehali, mesto sa rozrastalo a budova menila majiteľov ako aj svoj vzhľad. Nakoniec, v dvadsiatomprvom storočí, sa z inak mafiánskeho domu stala bytovka plná nájomníkov. Nebývali v nej boháči, ako tomu bolo kedysi, no ale ani spodina, ako by ste predpokladali. Poväčšine mladí ľudia, ktorí si bývanie v centre, či v o trochu lepšej časti mesta nemohli dovoliť, alebo dôchodcovia pamätajúci si ešte začiatky tohto, kedysi, slávneho sídla.  

Jednou takouto obyvateľkou drobného prerobeného bytu, ktorý kedysi tvoril práve hlavnú spálňu bossa mesta, bola i krehká ryšavka s ambíciami dobiť svet. Už keď sa sťahovala vďaka svojmu otcovi, ktorý vďaka svojmu finančnému zabezpečeniu a výzoru pokojne mohol byť potomkom pôvodného majiteľa, do tohto bytu, mala len jeden sen. Vyštudovať a odísť. Spoznať svet, vnímať jeho krásu. Nič iné vtedy nepotrebovala k životu, len úspešne ukončiť školu a postarať sa o to, aby ona i jej štvornohá spoločníčka mali po celú dobu jej päťročného štúdia čo vložiť do úst. A možno práve vďaka jej ambicióznosti a šikovnosti, sa jej to po celú doterajšiu dobu darilo. Dokonca teraz, keď dievča okúsilo aké je to zarábať  a nepočítať každý halier zo štipendia a otcovej mesačnej dotácie, si mohli dovoliť  aj veci, ktoré predtým nie. No s novou prácou prišli aj nové vplyvy na jej rozhodnutia. Už nebola taká ustráchaná ako kedysi, v prítomnosti športovcov si dovoľovala pustiť ústa na špacír a jej záujmy začínali naberať nový smer. No či bol správny, si celkom istá nebola.

„Aida, pozri,“ zvolala dievčina z kuchyne, ktorú od obývačky delili len poličky plné kníh a hnedá fenka sa okamžite rozbehla za hlasom svojej majiteľky. V kuchyni, pri kuchynskej linke si sadla vedľa jej nôh a s vyplazeným jazykom zaklonila hlavu, aby mala dokonalý výhľad na to, čo jej majiteľka robila. „Pozri čo za dobrotu som ti pripravila,“ usmiala sa a zohla sa. Pred pitbulla položila misku plnú žrádla a čupla si k nej. „Máš tu dobroty ako tvaroh, aby si bola silná, vajíčko na krásnu srsť, hovädzie mäsko, piškóty a med,“ hladkala ju po srsti a spokojne hľadela, ako sa pes okamžite pustil do svojho žrádla. Po chvíli ju nechala osamote a sama si z linky vzala svoju vlastnú večeru. Premiestnila sa o pár metrov ďalej, na staručký gauč, cez ktorý prehodila bielu plachtu spolu s vankúšmi, pretože, že na projekt, ktorý ju čakal rozložený na stole pred ňou, bude potrebovať viac než jedno poobedie. S hlbokým nádychom si preto otrela dlane do teplákov, vlasy si zastrčila za ucho a s odhodlaním sa sklonila k počmáraným papierom.

Hodinu a pätnásť minút trvalo, kým si z mäkkej sedačky presadla na tvrdú zem. Okolo seba mala porozkladanú hŕbu papierov, kníh, v ruke obracala fixu, ktorú dostala pri zápise na univerzitu a pes, už spokojne nažratý, odfukoval na jej predošlom mieste. Ivy si frustrovane vydýchla a tvár si skryla v dlaniach. Bola ešte len na začiatku projektovania a už jej to nevychádzalo. Bola prepracovaná a hlavne unavená. Pozviechala sa teda zo zeme, zo stola schmatla prázdny hrnček a rozhýbala svoje unavené telo smerom do kuchyne, kde kráčala so zámerom povzbudiť svoju nervovú sústavu a mozog dávkou kofeínu v podobe horúceho čierneho čaju. Kým stála pri linke a čakala na zovretie kanvice, z obývačky začula známe tóny vyzváňajúceho telefónu. Nechala kanvicu teda zovrieť samú a ona rýchlo prebehla do obývačky. Sklonila sa k papierom, rýchlo sa medzi nimi prehrabujúc, až našla malú pulzujúcu škatuľku, ktorá sa dožadovala jej pozornosti.

„Áno?“ zodvihla bez dychu a rýchlo sa ponáhľala naspäť do kuchyne.

„Hatleyová,“ pozdravil ju známy hlas.

„Kane,“ vydýchla neuvedomujúc si, že vyslovenie tak známeho mena jej vyčarilo na tvári úsmev a okamžite jej zlepšilo náladu.

„Ako je možné, že mi nedvíhaš hneď po prvom zazvonení?“

„Pretože, Patrick, ak si si ešte nestihol všimnúť, nie si stredobodom môjho vesmíru,“ hovorila plecom si pridržiavajúc telefón pri uchu, zatiaľ čo ruky jej zamestnávali sáčok čaju a kanvica plná vrelej vody.

„Hm, keď už sme pri stredobode tvojho vesmíru,“ začal o niečo vážnejšie, „mohol by som ťa ráno zaviesť do práce?“ opýtal sa. Ivy začudovane zvraštila obočie nad jeho otázkou a tónom, akým sa pýtal. Akoby prosebne. „Chcel by som sa s tebou o niečom porozprávať.“

„Kane,“ ozvala sa nakoniec, „Veľmi si vážim tvoju príťažlivú ponuku, ale v najbližších dňoch sa do práce nechystám.“

*

Patrick mlčky prešiel k rotopedom na druhom konci miestnosti ako pôsobil pred pár minútami a dosadol na jeden z nich, hneď vedľa Jonathana. Nastavil si obtiažnosť a bez slov začal bicyklovať. Hľadel priamo pred seba, do poloprázdnej posilovni, občasne stiahnúc po uteráku, aby si otrel kropaje potu, ktoré mu stekali po tvári a krku, zavesiac ho hneď späť na korman bicykla.

„Dnes som tu nevidel Ivy,“ vyriekol potichu, nepozrúc sa na osobu, ktorej bola veta adresovaná. „Neprišla do práce?“

„Očividne,“ odvetil Jonathan a potiahol nosom kvapky potu, ktoré mu na jeho špičke balansovali.

„Kde je?“ vyzvedal ďalej Pat.

„Neviem?“ odvetil proti otázkou. Patrick konečne pozrel na svojho dlhoročného priateľa.

„Prečo to nevieš?“

„A prečo by som to mal vedieť?“ hľadeli na seba.

„To mi povedz ty, Jonny,“ vydýchol a neuhol tvrdým pohľadom.

„Čo tým myslíš?“

„Veľmi dobre vieš, čo tým myslím, Jonny. Nepáči sa mi, čo robíš.“

„Veď sa ti to ani nemá prečo páčiť,“ odvrkol. „Nikdy si sa nestaral do môjho súkromia, tak prečo to robíš teraz?“

„Pretože to nie je len tvoje súkromie. Je aj ich. A na jednej z nich mi záleží.“

„Aké pekné,“ ironicky sa zachechtal.

„Je mi jedno, že ubližuješ Lindsey,“ hovoril a znova pozrel pred seba, „Ale nie je mi jedno, že to robíš práve prostredníctvom Ivy. Neviem, prečo si si vybral práve ju, či chceš jednoducho využiť jej nevinnosť a spôsob akým sa do teba zaľúbila, alebo sa v tebe niečo prebudilo a ty si prišiel na to, že umelá bábika nie je to pravé. Ale spamätaj sa. A veľmi rýchlo. Ak nechceš prísť o obe,“ zrak upriamil na Jonathana, ktorý s pohľadom zapichnutým do zeme zúrilo bicykloval.

„Neviem prečo by som o ne mal prísť.“

Patrick neveriacky pokrútil hlavou a zasmial sa. „Jonny, kde si nechal rozum?“ opýtal sa. „Chalani si začali všímať čo sa medzi vami deje. Nie su slepí. Stačí jedna nemiestna poznámka od Shawzieho alebo Bicksa, ktorí s Ivy trávia toľko času a tvoj domček z karát sa zrúti. A Ivy nie je hlúpa. Neviem, ako to robíš, že tie dve o sebe navzájom nevedia, ale tento tvoj zvrátený plán nebude fungovať navždy.“

Zastavil rotoped, vzal si svoj uterák a nahnevaný na svojho kamaráta, od ktorého takúto podlosť nikdy nečakal, Patrick odkráčal von z miestnosti.

*

Zamračila sa, keď sa bytom rozniesol zvuk vyzváňajúceho zvončeka pri dverách. Aida okamžite zoskočila z pohovky, rozbehla sa krátkou chodbou, zastaviac pri dverách a spustiac hrdelný brechot. Ivy nedobrovoľne vstala, už len z dôvodu aby hlasný brechot umlčala. Kým kráčala k dverám, Aida natešene pobehovala okolo dverí, čakajúc kedy jej majiteľka otvorí a ona sa buď bude tešiť z návštevy, ktorá ich obdarila svojou prítomnosťou, alebo naopak, bude zúriť na nevítaného návštevníka. Ivy bez toho, aby čo i len vyzrela cez kukátko, otvorila dvere a jednou nohou zatarasila, tak ako vždy, keď niekomu otvárala dvere, cestu psovi, aby jej neutiekol.  Skôr ako jej tvár, jej ryšavé vlasy vykukli von z dverí a na návštevníkovej tvári sa rozhostil široký úsmev. Keď Ivy vykukla celá spoza drevenej bariéry, jej srdce sa radostne rozbúchalo.

„Dobrý deň, mladá slečna,“ zodvihol hlavu a spod šiltovky, ktorú mal stianutú hlboko do tváre, na ňu pozrel pár čiernych očí.

„Dobrý deň,“ odzdravila slušne, pozerajúc na neho placho spod mihalníc.

„Čomu môžem vďačiť za takúto nečakanú návštevu?“ opýtala sa, keď ho viedla do útrob bytu.

„Neukázala si sa v práci,“ ozvalo sa spoza nej. „A mňa zaujímalo, prečo.“

„No,“ zastali uprostred obývačky a Ivy sa obrátila k Jonathanovi, „myslím, že tento neporiadok ti na tvoju zvedavú otázku odpovie,“ ukázala na papiere porozkladané na každej voľnej ploche malej izby. „Dáš si čaj?“ opýtala sa a vyrazila do kuchyne.

„Rád,“ prikývol a kľakol si na miesto, kde pred pár minútami ešte Ivy sedela. Zodvihol niekoľko popísaných hárkov a nazrel do notebooku, zvedavý, čo za stránky mala Ivy pootvárané.

„Čierny, zelený alebo mätový?“ zakričala z kuchyne, keď stála na špičkách a hľadela na čajové zásoby na najvyššej poličke v skrinke pred sebou.

„Zelený,“ odvetil potichu Jonny, ktorý sa razom ležérne opieral o poličky deliace jednu miestnosť na dve, s rukami založenými na hrudi. Ivy sa pousmiala, vybrala sáčok čaju a vložila ho do hrnčeka.

„Čo to projektuješ?“ pýtal sa, keď ticho medzi nimi vypĺňala iba bublotajúca voda.

„Projekt,“ odvetila a s tajomným výrazom na neho pozrela. Jonny prevrátil očami a odrazil sa od poličiek. Prešiel pár krokov a oprel sa o linku, hneď vedľa Ivy.

„Myslel som, že študuješ geografiu,“ hovoril potichu a sledoval, ako jeho spoločníčka pomaly zalieva čaje v dvoch pollitrových hrnčekoch. „No podľa toho, čo som videl, vyzeralo to skôr na projekt nejakého takého odboru ako je manažment.“

Ivy nadvihla obočie a prekvapene na neho pozrela. „Ale, niekto sa nám tu je vzdelaný a vie rozoznať ekonómiu od manažmentu,“ vystrčila spodnú peru a uznanlivo prikývla.

„Hej, za to, že som športovec, neznamená, že som blbý, dobre?!“ nepríjemne zvýšil hlas, ale na tvári mu pohrával úsmev.

„Tu máš, ty vzdelaný športovec,“ strčila mu do ruky hrnček a obišla ho. V obývačke si sadla na pohovku, nohy si zložila pod seba a popri tom ako si pomaly odchlípala z horúcej tekutiny sledovala, ako si Jonny sadol na opačný koniec sedačky a s úsmevom pohladkal natešenú Aidu. „Nemýlil si sa,“ prehovorila po chvíli a tým znova upútala jeho pozornosť. „Študujem geografiu, ale jedným z predmetov, ktorý som si na tento semester vybrala, bol aj projektový manažment,“ ako hovorila pozerala na neho. Keď Jonny počul, že jeho odhad predmetu bol správny, sebavedome sa usmial. Ivy prevrátila očami. „A ide o to, že mám necelý týždeň na to, naprojektovať výlet do Austrálie pre rodinu zo strednej vrstvy. Musím brať ohľad na ich financie, musím presne zistiť čo bude koľko stáť, hotel, cesta, pamiatky, všetko. A musím sa jednoducho zmestiť do toho rámca peňazí, ktorý na tento výlet majú určený.“

„To neznie tak ťažko.“

„Neznie, ale iné je o tom počúvať a iné to robiť,“ žmurkla na neho a znova si po troche odpila.

„Tak prečo si si to vybrala?“ opýtal sa so záujmom.

„Pretože je to moja poistka,“ zamrmlala s pohľadom zapichnutým do tekutiny, ktorý pomaly vírila s lyžičkou. „Ak by som náhodou nespravila skúšku na takú známku ako chcem a potrebujem, tento projekt bude poistka s postačujúcim počtom kreditov.“

„Páči sa mi to,“ zamrmlal.

„Čo?“ zvedavo na neho pozrela a srdce jej mierne poskočilo.

„To, aká si ambiciózna. Ako od seba vyžaduješ len to najlepšie a najväčší úspech.“

„Hm,“ pousmiala sa. „Aspoň vidíš, ako vidia ostatní teba.“

Z miesta, na okraji sedačky, kde sedela odkedy Jonny prišiel, sledovala, ako si spokojne ľahol a nechal Aidu, nech si ľahne na neho. S úsmevom rozprával o histórii hokeja, k čomu ho vyzvala samotná Ivy, no oči mal len pre psa ležiaceho na ňom. Srdce jej búšilo a mala chuť vyskočiť z kože, keď videla tú krásu pred sebou. Keď si uvedomila, aká šťastná vlastná je. Že to je práve ona, koho si vybral. Nevedela presne čo je medzi nimi, či sa ich stretávanie dalo nazvať vzťahom alebo či sa k nemu aspoň schyľovalo, no zatiaľ, pre začiatok, jej stačilo to čo mala teraz. Že keď boli spolu, svoje oči mal len pre ňu. Tých pár bozkov a jedna spoločne strávená noc. Nedalo sa to porovnať s ničím. A ona si začala uvedomovať, že sa zaľúbila. Toho, čoho sa na začiatku tak bála, že z obyčajného pobláznenia sa stane skutočná láska, sa teraz nevedela nabažiť. Ostalo jej len dúfať, že ten viac než príťažlivý chlap ležiaci neďaleko nej pociťoval k nej aspoň štipku z toho, čo ona k nemu. Naprázdno prehltla a pousmiala sa, keď videla, ako sa Jonathan dožadoval pozornosti od jej  psa tým, že na ňu špúlil pery a posielal jej vzdušné pusinky. Dostala nesmiernu chuť okúsiť znova tie plné pery, tak ako pred pár dňami, keď jej na krku spravil tmavý odtlačok, ktorého pozostatky sa ešte aj teraz črtali na jej jemnej pokožke. No nevedela, či je to správne. Tichý hlások v jej hlave jej neustále šepkal, že najprv by si mala byť istá tým, aké je to z jeho strany. A až tak sa bezhlavo rútiť v ústrety sladkého utrpenia.

Srať na to, čo je správne, pomyslela si a postavila sa. Skôr ako stihol Jonny nejako zareagovať, Ivy stiahla svojho psa z Jonathana a nahradila jeho miesto. Spokojne si ľahla po jeho boku a s drobným úsmevom pozrela do jeho tváre.

Jonny prekvapene na ňu hľadel. „Čo to malo byť?“ opýtal sa so smiechom.

Ivy pokrčila plecami. „Začala som žiarliť.“

„Na svojho psa?“

„Na kohokoľvek,“ povedala potichu a so začervenanými lícami sklopila zrak.

„Poď sem,“ povedal a prudko ju potiahol o niečo vyššie, aby ich tváre boli na jednej úrovni. Náruživo ju pobozkal a v tej chvíli pre nich oboch nič iné neexistovali. Žiaden pes, ktorý na nich opustene hľadel z dlážky, či Patrick, ktorý by Jonathanovi za jeho správanie najradšej jednu vrazil alebo Lindsey, s telefónom v rukách doma čakajúca na svojho priateľa.

Boli to len oni dvaja a bozky, ktoré si navzájom kradli.

ps: za gram chyby sa ospravedlňujem :)
ďalej.. chcela by som vedieť vaše názory :) čo hovoríte na to, že sa Ivy predsa len bezhlavo zamilovala? a čo poviete na Jonathanove správanie? myslíte, že sa Lindsey a Ivy o sebe niekedy navzájom dozvedia? myslíte, že Pat nejako zakročí? nebojte sa, napíšte mi, čo si myslíte, ja budem len veľmi veľmi rada! :)