vyzerá to tak, že toto je taká posledná nezmyselná časť :)
Budovou United Center sa v skoré piatkové ráno
ozývali nadšené pokriky, ktoré začula, keď vošla späť do uličky vedúcej od ľadu
k šatniam. Prázdnu krabicu od fliaš, ktoré už stihla porozkladať na svoje
miesta na mantinely, položila do skladu a s naklonenou hlavou nakukla
do otvorených dverí v šatni. Hráči mali veselú náladu po včerajšom
vyhratom zápase a tak sa dalo poľahky povedať, že u nich prevládala
viac ako euforická nálada.
„Dobré ránko,“ pozdravila sa a vošla do šatne
celá, keď zaregistrovali jej prítomnosť.
„Ale, čože za kvietok nám to sem prikvitol?“ nadvihol
obočie Bickell a s úsmevom na tvári na ňu pozrel.
„Na tvojom mieste by som sa po včerajšom výkone,
Bickell, išla hanbiť do kúta a nemala takú dobrú náladu,“ žmurkla na
vysokého svetlovlasého chlapa, ktorého razom smiech prešiel.
„Ohohouuuuuuuuu!“ ozvalo sa plnou šatňou a Ivy sa
rozosmiala.
„Tak tá ťa teraz dobre zotrela!“ vykríkol Shawzie, postavil sa napoly oblečený vo
svojej výstroji a držiac si ťažké nohavice v jednej ruke, k nej
nemotorne prikráčal ,len aby si s ňou mohol ťapnúť.
„Maličká, na čo teraz narážaš? Nebodaj si náš zápas
pozerala,“ nedal sa Bryan a s rukami prekríženými na širokej hrudi sa
k nej otočil.
„Samozrejme, že pozerala,“ odvetila pokojne. „A
narážam na to, že si nedokázal zložiť to polmetrové chlapčiatko, ktoré ti
s takou radosťou kradlo celý zápas puk.“
Pokojne, opäť opretá o zárubňu dverí, sledovala
ako Bryan hľadal slová, zatiaľ čo sa mu jeho spoluhráči smiali za chrbtom.
Videla ako Pat so smiechom krúti hlavou, či ako si Shawzie spolu so Sharpym
z Bryana robia ďalšie srandičky.
„By som chcel vidieť teba, čo by si tam robila,“
namosúrene na ňu hľadel.
„Minimálne ho zložila na ľad,“ pokrčila plecami.
„Vieš čo dievča..“ pokrútil hlavou.
„Neviem,“ odvetila so smiechom. „Inak Pat,“ postavila
sa na špičky aby dovidela za Bryana na lavičku, kde sa Patrick prezliekal,
„gratulujem k tomu hetriku,“ usmiala sa.
„To bolo len tvojou zásluhou,“ odvetil.
„Naozaj?“ nadvihol zvedavo obočie Sharpy.
„Keby mi nepopriala šťastie, neviem neviem ako by som
to zvládol,“ priznal Pat so stiahnutými perami. Ivy prevrátila očami, no
usmiala sa. Páčilo sa jej, že i napriek tomu, že bola neznámym dievčaťom,
ktoré v United Center len brigádovalo, si s hráčmi vytvorila taký
skvelý vzťah. Bolo to len pár týždňov, čo s nimi strávila, no i tak
sa v ich prítomnosti cítila viac než pohodlnejšie. Nikdy nemala kamarátky,
s ktorými by trávila každú voľnú chvíľu, no teraz mala pocit, akoby celé
to obdobie dospievania strávené osamote, jej bolo vynahrádzavané. Dúfala len,
že tak ako ona začala lipnúť k nim, začali aj oni k nej.
„Inak,“ vyrušil ju z premýšľania Kaner, „vážne za
striedačkou sedeli tie dve čajky, ako si vravela.“
„S tvojim a Jonyho dresom,“ prikývla. „Dúfam, že
si im zakýval,“ nadvihla obočie v očakávaní.
„Och samozrejme,“ usmial sa Pat. „Išli z kože vyskočiť,“ rozosmial
sa. „Len tuto, henten mrzák,“ schytil biely uterák a hodil ho do osoby
stojacej naproti, ktorá si práve dávala chrániče na predkolenia,
a pokračoval : „im odmietal zakývať.“
„Niekto sa musel sústrediť aj na hru,“ odvetil
Jonathan a Ivy sklopila zrak. Srdce
jej mierne poskočilo, keď počula jeho hlas a ona sa cítila ako malá školáčka.
„Inak, ako si vedela, že tam budú?“
„Chodím s nimi na prednášky a začula som ako
sa rozprávali, že majú lístky na večerný zápas.“
„Tak to aby sme im po tebe doručili nejaké tie
podpisy, čo povieš Tazer?“
„Ruka mi z jedného podpisu neodpadne,“ zasmial sa
Johnathan.
„Máte niekto papier a fixu?“ opýtal sa
o niečo hlasnejšie Patrick, no i napriek jeho snahe ho všetci
ignorovali. Prevrátil modrými očami, ktoré následne uprel na Ivy.
„Myslím, že by som nejaké mala mať v taške,
vydrž,“ ubezpečila ho a vybehla z dverí. O pár sekúnd neskôr sa
už vracal s rovnakým vytrhávacím blokom, do akého si kreslila mapu Európy
počas danej prednášky. Postavila sa priamo pred Pata a do rúk mu strčila
fixu a papier.
„Ako sa volajú?“ spýtal sa, pokým na papier čarbal
nejakú machuľu, ktorá mala byť akože jeho podpisom. Keď Ivy neodpovedala,
zvedavo na ňu pozrel.
Ivy ho sledovala pohľadom, ktorým sa ho jasne pýtala,
či si z nej strieľa.
„Čo je?“
„Chodím s nimi na prednášky, nie som ich BFF.“
„Dievča, máš ty vôbec nejakých priateľov?“
„Samozrejme.“
„Okrem tých imaginárnych,“ poopravil sa Pat.
„No, počkaj, popremýšľam,“ chytila sa za bradu
a pozrela do svetiel, ktoré tvorili strop šatne. „Hmm, Jake, Mike..hm,
nie, myslím, že takých nemám,“ široko sa usmiala.
Patrick radšej neodpovedal, len za tú svoju machuľu
dopísal číslo, vďaka ktorému ho poznal temer celý svet. „Tazer, teraz ty,“
zvolal.
Zhlboka sa nadýchla a mierne odstúpila od
Patricka, vytvoriac tak viac priestoru pre Jonathana. Mala pocit, akoby tá
krátka chvíľa, kým načmáral svoj podpis na kus papiera trvala večnosť.
Sledovala jeho veľké dlane ako s hladkosťou kĺzali po papieri a po chvíli
sa pristihla pri tom, že premýšľala nad tým, čo všetko by s tými veľkými
dlaňami dokázal.
„Bože,“ vydýchla a najradšej by si sama sebe
strelila facku.
„Čo si mrmleš?“ opýtal sa ju Patrick a zvedavo na
ňu hľadel.
Ivy sa mierne usmiala, keď jej Jonathan podal zápisník
a zároveň aj fixu, no ona svoju pozornosť venovala znova len Patrickovi.
„Nechceš to vedieť, ver mi.“
Sústredene počúvala Troya, ktorý jej vysvetľoval všetko, čo sa odohrávalo v zákulisí
každého jedného zápasu, uvádzajúc ju tak hlbšie do prostredia hokejového tímu. Ivy
sa nesmierne páčil vzťah, ktorý jej opisoval Troy. Vzťah panujúci medzi hráčmi
navzájom, či medzi hráčmi a personálom.
„Je to vzťah o dôvere,“ hovoril. „Musia dôverovať
nám, či už mne, že každému pred zápasom pridelím tú správnu hokejku, alebo
Paulovi, že ich kondíciu dostane do tej správnej formy, alebo my im, že odvedú
skvelú prácu a vyhrajú zápas, aby som mal dobrú výplatu,“ vysvetľoval so
smiechom.
Ivy sa zasmiala spolu s ním a pohodlnejšie
sa usadila na jednej z dvoch stoličiek, ktoré sa nachádzali
v miestnosti vyhradenej pre ňu a Troya.
„No i tak, tá najväčšia dôvera sa vkladá do kapitána
tohto nevšedného tímu,“ pokračoval. Ivy
sledovala ako stál pred otvorenou skriňou so sklenenými dvierkami
a ukladal do nej veci, ktorých funkciu nevedela určiť. „Všetko spočíva na
jeho pleciach. On nosí tú ťarchu, ak prehrajú zápas, ale aj tú radosť, ak
vyhrajú.“
Ivy odvrátila zrak od muža pred sebou a očami
blúdila po miestnosti. Nechcela vnímať to, čo Troy rozprával
o Jonathanovi. Nechcela aby sa kapitán stal stredobodom jej záujmu. Hoci ho vôbec nepoznala, niečo, nevedela čo,
ju k nemu nesmierne ťahalo. Jej vnútro bolo rozdelené na dve polovice,
ktoré medzi sebou viedli ustavičný boj. Jedna polovica ho chcela spoznať,
dozvedieť sa o ňom čo najviac, bažiť po nových informáciách spojených s ním,
zatiaľ čo tá druhá neprestajne tvrdila, že to nemá zmysel. A možno práve
preto, že vyhrávala tá druhá, realistickejšia časť, Ivy zúfalo hľadala v miestnosti
nový objekt záujmu, na ktorý by mohla obrátiť tému.
Po niekoľko sekundovom zúfalom behaní očami po
miestnosti, jej zrak zastal na nástenných hodinách zavesených nad dverami
vedúcimi do chodby. Ivy prekvapene vytreštila oči .
„Niekedy to proste nezvláda...“
„Troy?“ nevychovane ho prerušila, zrak neodtŕhajúc od
hodín.
„Áno?“
„Aký je dnes deň?“ opýtala sa, dúfajúc, že odpovie
niečo iné ako to, čo sama dobre vedela.
„Piatok?“ opýtal sa neisto.
„Do riti,“ vyskočila na rovné nohy a rýchlo schmatla
všetky svoje veci.
„Ivy?“ udivene hľadel ako vybehla z miestnosti.
„O 10 minút mám prednášku, na ktorú som úplne zabudla!“
vykríkla, keď bežala po chodbe.
Potlačila sklenené dvere a vybehla do chladného
januárového vzduchu. Keď jej silný vietor udrel do tváre, okamžite siahla do
kapsy po teplej čiapke. Nasadila si ju a vediac, že čochvíľa jej pôjde
vlak smerujúci k univerzite, rozbehla sa naprieč piatkovým ránom. Snažila
sa pretĺkať medzi chodcami ale pretože bežala v protismere vetra so
sklonenou hlavou, mladú ženu si všimla až vtedy, keď do nej narazila.
„Och môj bože,“ vydýchla, keď pozrela na zem a na
všetky popadané veci, ktoré krásna blondínka niesla. „Ospravedlňujem sa,
nevidela som ťa, je to moja chyba,“ hovorila a rýchlo sa sklonila k zemi.
Obe mladé slečny kľačali uprostred chodníka, nevšímajúc si okolitých ľudí.
„To nevadí,“ usmiala sa vysoká blondína. „Vyzeralo to,
že sa ponáhľaš, mala som sa ti uhnúť.“
„Ponáhľala, to je pravda,“ pritakala Ivy a zodvihla
poslednú vec, ktorá ostala ležať na vzorovanej dlažbe, „ale už to nemá zmysel,“
vydýchla, mávnuc rukou za blondínkin chrbát. Slečna, do ktorej vrazila sa
obrátila práve včas na to, aby videla odchádzať vlak, na ktorý sa Ivy tak veľmi
ponáhľala.
„To ma mrzí, vážne som sa ti mala uhnúť,“ obrátila sa
späť k nej.
Ivy prevrátila očami, no usmiala sa.
„To ja som sa mala pozerať pred seba,“ protirečila
jej. Blondína sa široko usmiala a všetky veci, ktoré držala si prehodila
na jednu ruku.
„Inak ja som Lindsey,“ napriahla k nej prázdnu
ruku.
„Ivy,“ usmiala sa a priateľské gesto opätovala.
„Fanúšička?“ opýtala sa a ukázala na čiapku s výšivkou
Blackhawks.
„Dá sa to tak povedať,“ pritakala s prižmúrenými očami.
„Tak sa možno niekedy stretneme na zápase,“ úsmev jej
neschádzal z pier.
„A budeme pokračovať v hádke, kto sa mal komu
uhnúť,“ doplnila ju.
„Presne tak,“ prikývla. „Ale už ťa nebudem
zdržovať, určite máš dôležitejšie veci
na programe.“
„Ak trest od profesora za meškanie na prednášku
považuješ za dôležitejšie ako rozhovor s tebou tak dobre, idem,“ prikývla.
„Tak to ti držím palce,“ nadvihla spustené ruky a ukázala
jej stisnuté päste.
Ivy sa zasmiala. „Ďakujem,“ pokrútila hlavou a vykročila.
„A ešte raz prepáč,“ zakričala cez plece, nevnímajúc však následnú odpoveď.
Vysoká blondínka si otvorila sklenené dvere na snáď
najznámejšej budove medzi miestnymi obyvateľmi a ešte stále s úsmevom
na tvári vykročila chodbami. Pre niekoho by množstvo chodieb mohlo vyzerať ako
labyrint, no ona sa tu už vyznala. Preto trvalo len krátku chvíľu, kým sa
dostala tam, kam mala namierené.
„Ahoj Troy,“ pozdravila člena personálu, keď
prechádzala okolo otvorených dverí jeho kancelárie.
„Ahoj Lindsey,“ začula, no ona pokračovala ďalej. Prešla
úzkou chodbou, ktorú na jednej stene zdobili stojany s hokejkami a otvorila
si ťažké dvere na jej konci. Do uší jej okamžite doľahol piskot a hlasná vrava,
keď prešla uličkou a vyšla pri hráčskych laviciach. Na jednu z nich si
zložila veci a už s prázdnymi rukami prešla k mantinelu. Oprela sa
o tvrdú zábranu a naklonila sa cez ňu, dúfajúc, že tak získa lepší
výhľad na klzisko. Na tvári sa usadil široký úsmev, keď okamžite po naklonení
zbadala hŕstku hokejistov v červených dresoch ako stáli v hlúčiku a o niečom
sa rozprávali. Lindsey zapískala naučeným spôsobom, upútajúc tak ich
pozornosť. Niekoľko hláv v prilbách
sa za ňou otočilo, no len jeden z nich k nej vykorčuľoval.
„Ahoj zlato,“
pozdravil ju okamžite ako pevným telom narazil o mantinel.
„Ahoj kapitán,“ zašepkala len pre neho, postavila sa
na špičky aby prekonala ich výškový rozdiel a ruky obmotala okolo jeho
krku.
Hráč s číslom 19 na prilbe na usmial a vďačne
prijal bozk od svojej priateľky.
Hlučne rozrazila dvere na posluchárni a do jej už
i tak červenkastých líc stúpla horúčava, keď sa temer všetky hlavy v miestnosti
obrátili za ňou. Vnímala, že profesor zmĺkol a sledoval ju ostrým pohľadom, keď
prechádzala cez lavice, aby sa dostala na svoje miesto. Keď konečne dosadla na
tvrdú stoličku vďačne vydýchla, ďakujúc sama sebe, že sa naučila sedávať práve
v rohu miestnosti, kde ľudia museli vykrúcať hlavy aby na ňu dovideli.
„Ako som už hovoril,“ rozniesol sa posluchárňou hrubý
hlas profesora, „ešte pred príchodom mladej slečny, všetky termíny skúšok
nájdete na internete.“
Ivy poskočilo srdce. Členstvo v Blackhawks tíme
ju tak uchvátilo, že úplne zabudla, že ju čaká skúškové obdobie. Okamžite vytiahla
z vrecka telefón a bez rozmýšľania sa pripojila do svojej agendy na
stránke školy. Keď jej oči spatrili
termíny, zoznam literatúry a požiadaviek na nadchádzajúce skúšky, v hrdle
jej navrela hrča.
Hlavu si zložila na lavicu, ignorujúc posmechy
prichádzajúce z vrchného radu. Jediné čo jej v danú chvíľu behalo
hlavou bolo, ako skĺbiť učenie s hokejovým tímom...
Čo ti budem hovoriť- je to zas raz úžasné:) Och a ten Jonathan...a Lindsey, ktorá sa mi začínala páčiť, no len do chvíle, kedy zapískala, vedela som, že to bude pokyn na príchod preňho. A čo dodať? Teším sa na pokračovanie:)
OdpovedaťOdstrániťoch, ďakujem :)
Odstrániťhej, Lin som vykreslila dosť milo v tejto poviedke i keď osobne ju veľmi v láske teda nemám.. :D
ale veď uvidíme ako sa to ďalej medzi nimi vyvinie ;)
ĎAKUJEM!
super, super :) začína sa to pomaličky zamotávať ;)
OdpovedaťOdstrániťďakujem :)
Odstrániťveru, pomaličky... :)
úžasná časť :) som zvedavá ako sa to bude vyvíjať ;)
OdpovedaťOdstrániť*Míms
ďakujem :)
Odstrániťdúfam, že dosť zaujímavo pre vás.. :)
:D budeš mi musieť nakresliť graf s menami kto je kto :D lebo sa v tom začínam pekne strácať... btw: doooosť dobré :*
OdpovedaťOdstrániť*K
:D :D neboj sa, ono sa ti to potom ešte rozjasní :D :D
Odstrániťdík bro :*
what a shame !!! Chudera Lindsay, pride o pekneeho frajera haha konecne nova cast. Parada ale nie, som rada, ze si si londyn uzila. To si tam bola zo skoly alebo na zajazde, kde mohol byt hockto? :)
OdpovedaťOdstrániťHarlow! teba som tu už dávno nevidela! :)
Odstrániťako pekne si to odhadla, že čo bude ďalej nasledovať :D :D :D :D ďakujem :)
v podstate to bol školský zájazd dvoch škôl :) ale keďže ja som už zmaturovala tak som bola..taká výpomoc profesoriek :D
Ivi.
OdpovedaťOdstrániťJe to dokonalé!
Ja vlastne ani neviem čo ti už mám písať.
Ty dych vyrazajzci človek.
Ty píšeš naozaj úžasne, že polovica súčasných autorov na teba nemá.
Ach, Lindsay.. nech si užíva svojho priateľa.., kým ho ešte má!
PS. Mala by si napísať niečo ako "zoznámenie s postavami" lebo niekedy už neviem kto je kto :-D.
joj, Lauruš!
OdstrániťĎAKUJEM ti veľmi veľmi veľmi!
veru, nech si ho užíva, kým ho má.. :D :D :D
asi vám to aj spravím, keďže už viaceré ste sa mi na to sťažovali :D