Fight 17.

Dúfam, že táto časť sa vám bude páčiť :) Pretože...ale veď čo vám budem hovoriť, prečítajte si :-*
P.S.: teším sa na vaše reakcie pod príspevkom! xx

„Mám taký pocit, že sme sa stratili,“ zamrmlala krútiac hlavou nad tým kam sa dostali.

„A vieš, že mi to ani nevadí?“ konečne sa na ňu usmial.

„Tak teda čo teraz?“ opýtala sa, keď auto odstavila na okraji mesta.

„Čo keby sme tu jednoducho len sedeli?“ jeho tichý hlas sa niesol malým priestorom. „Sedeli a zhovárali sa.“

„O čom sa chceš rozprávať?“ aj cez tmu, ktorá ich obklopovala videla jeho žiarivé oči.

„O všetkom a pritom o ničom konkrétnom.“

„Zaujímavý nápad,“ bolo všetko čo povedala. Uvedomovala si, že dychtil po rozhovore s ňou, no ona si nebola istá ničím čo mu má povedať.

„Myslím, že je najvhodnejší čas,“ začal potichu a svoj pohľad upriamil von čelným sklom. „Aby si mi odpovedala na moju dnešnú otázku.“

Vedela, že táto chvíľa raz nastane. Vedela, že Harry je typ človeka, ktorý sa neuspokojí s nejednoznačnou odpoveďou, ktorý bude večne túžiť po pravde. Ale bola ona pripravená mu odpovedať? Zanechať predsudky, sklamanie a začať mu dôverovať odznova? Obávala sa Harryho opovrhnutia, jeho ráznym nesúhlasom ak mu povie čo od neho potrebuje. Obávala sa straty. Straty nie len jeho úsmevu, jeho každodennej prítomnosti, ktorá ju občas iritovala a občas ju až príliš potrebovala, ale aj straty každodenných skúseností, ktoré momentálne prežívala. Za tak krátky čas si zvykla na ten rozruch, na ranné behanie s Harrym, na veľký okruh ľudí vytvárajúci jej dočasnú rodinu. To, čo sa momentálne dialo okolo nej, sa stalo jej prácou, jej životom. Spoznala skvelých ľudí,  navštívila mestá, v ktorých ešte nebola a robila to v čom bola najlepšia, čo milovala. A teraz hrozilo, že o to všetko môže prísť. Stratiť jedinú vec, ktorá zmenila jej život. Od základov. Zmenila jej smer, jej ciele, jej pohľad na svet.

„Eliz,“ Harry si odopol bezpečnostný pás a natočil sa smerom k nej. Ľavou rukou sa zaprel o okraj svojho sedadla a svoju tvár naklonil ešte bližšie k nej. „Odpustíš mi všetko čím som ťa sklamal a začneš mi dôverovať?“ opýtal sa potichu svojím chrapľavým hlasom a jej srdce sa zbesnene rozbúchalo. Skúsila si predstaviť, že by už nikdy nevidela tie iskry schovávajúce sa za smaragdovou farbou jeho očí a pochopila čo musí urobiť.

„Harry..“ začala opatrne. Jeho dlhé prsty sa pri vyslovení jeho mena presunuli na jej stehno, kde sa opatrne dotkli tých jej. Stále jej hľadel do očí, s utrpiteľským výrazom čakal. Stačil jeden pohľad do jeho očí a bola si istá, ako veľmi mu na tom záleží. „Tak veľmi by som ti chcela dôverovať..“

„Ale?“ vyslovil slovo, ktoré ostalo visieť vo vzduchu. „Čo ti v tom bráni?“

„Ja si v tom bránim,“ odvetila a pozrela na ich dotýkajúce sa prsty. Vytiahla si ruku spod tej jeho a opatrne sa začala hrať s jeho jemnými prstami. Prechádzala po jeho pokožke, po prsteňoch, ktoré chladili jej nervové zakončenia. Chcela mu to vysvetliť aký boj v sebe vedie, aké ťažké je pre ňu rozhodnúť sa.

„Prečo?“ nechápal.

„Pretože, Harry, ja potrebujem niekoho vedľa seba o kom viem, že ma nesklame. Že mi neublíži,“ hlas sa jej triasol. „A tebe, keď som začala dôverovať pred pár dňami spravil si to, čoho som sa vždy bála a báť aj budem. A teraz je pre mňa ťažké rozhodnúť sa.“

„Prosím.“

„Potrebujem,“ vydýchla a so zatvorenými očami pokrútila hlavou. „Potrebujem dôkaz, že už to znova neurobíš,“ vyriekla napokon.

„Urobím čokoľvek,“ rukou, ktorú nezvierala v tej svojej, jej nadvihol bradu aby sa jej mohol zadívať do očí. „Prosím, potrebujem ťa.“

Zadržala dych. Do očí sa jej začínali tlačiť slzy.

„Potrebujem ťa vedľa seba,“ naliehal. „Povedz mi čo mám urobiť a ja to spravím. Potrebujem vidieť tvoj úsmev, počuť tvoj hlas.“

HARRY

„Povedz mi čo mám urobiť a ja to spravím. Potrebujem vidieť tvoj úsmev, počuť tvoj hlas.“

Priznal. Samého ho prekvapilo ako ľahko tieto slová dokázal vyriecť. Ako ľahko to dokázal priznať, utvrdiť samého seba, že ona je skutočne tá, ktorú potrebuje. Nevedel sa rozhodnúť čím to bolo, čo ju robilo takú výnimočnú v jeho očiach. Okrem vonkajšej krásy, ktorá ho priťahovala ako magnet, vedel, že pod tou tvrdou škrupinou, pod maskou arogantnej Elizabeth, sa skrýva niečo čisté, krásne, nevinné. A presne to potreboval. Niekoho kto si dokázal vážiť aj niečo iné ako fyzickú príťažlivosť.

„Si ochotný sa vzdať vecí, o ktoré ťa požiadam?“ opýtala sa a jej pohľad stvrdol. Vedel, že už nezáležalo na ničom inom, len na tom čo odpovie. Pochopil, že čakala len na jeho rozhodnutie. Rozhodnutie či ona za to skutočne stojí.

Prikývol.

„Spravím čokoľvek.“

„Harry,“ oslovila ho opäť a preplietla si s ním prsty. Srdce mu pomaly bilo, mozog čakal na informácie, ktoré zmenia všetko alebo nič. „Ak skutočne chceš aby som ti dôverovala,“ šepkala, „nikdy sa už v mojej prítomnosti nevyskytni opitý,“ zažmurkala a oči jej zmäkli. „Prosím. Žiadne party s cudzími ľuďmi, ktorí ťa len využívajú, ktorí ti chcú len zle. Nepotrebuješ ich, nepotrebuješ nikoho odtiaľ, zvonku,“ rozprávala naliehavo, prsia sa jej rýchlo nadvihovali, keď ukázala von oknom, na mesto. Harry sklonil hlavu, nedokázal sa pozerať do priezračnej úprimnosti odrážajúcej sa v jej očiach. Nebola prvá, kto mu to radil. Lou, mama, Gemma či Paul a ostatní chalani. Každý mu opakoval to isté. Využívajú ho. Ale on ich neposlúchal, v tomto ohľade si robil čo chcel. Potom prišla ona a jedným takýmto záťahom si to u nej všetko posral. Je ochotný ju poslúchnuť, prijať čo od neho žiada? Jedinou prosbou, ktorú mala, ktorou sa mohlo všetko medzi nimi zmeniť, zasiahla jeho najcitlivejšie miesto. Jedinú voľnosť, ktorú mu poskytoval život obklopený kamerami, fotoaparátmi, všadeprítomnými fanúšičkami.

„Keď bez toho dokážu byť Louis či Niall...“ začala, no nedokončila. Veľmi dobre vedel, aké slová chýbali v tej krátkej vete.

Hľadel na ich prsty. Prsty prepletené, tvoriace drobný celok, akoby boli vytvorené jeden pre druhého. Ako zapadali do medzier, sťa detská skladačka.

„Ako som povedal,“ zosilnil stisk prstov. „Spravím čokoľvek.“